Trinásty zážitok

Vyrazili ešte v ten večer do tmavej noci. Bez zásob  a zbraní, bez toho, že by poznali cestu. Úbohý húf detí. Zdalo sa im, že okolo seba počujú chechtanie nepriateľa, a skoro dostali strach. Začali však spievať svoje kráľovské piesne. Ich hlasy pri tom mocneli, krok sa spevnil, ich srdce nadobudlo odvahu. A zrazu sa im zdalo, že poznajú cestu. Tak pochodovali celú noc.

Ráno prišli k hustému lesu, v ktorom sa mohli dobre skryť a trochu si oddýchnuť. Dlho spať nemohli. Róbert a ostatní vedúci skupiniek totiž držali stráž a traja z nich zbadali pri obchôdzke temné postavy s nazelenalýmiočami, ako sa plížia okolo tábora. Zobudili ostatných. „Musíme ísť ďalej. Nesmieme strácať čas. Nepriateľ nás už objavil! Bude to hlásiť zbojníkom!“ Deti sa zdesili a vyskočili. Áno, je najvyšší čas, zbojníci nesmú mať možnosť pripraviť sa na boj!

Už boli takmer na odchode, keď Janka nesmelo namietla: „Počkajte, nemali by sme sa spýtať kráľa?“ Tomáš neochotne pohodil hlavou. Teraz predsa nesmeli strácať čas. Vedúci však súhlasili: „Vďaka Jani. To je jediné správne riešenie.“ Postavili sa do kruhu okolo svojho Pána, ktorého nemohli vidieť. Aj tak však vedeli, že je tu. Sľúbil to predsa! Preto mu zaspievali pieseň. Nie však ustrašene či tlmene, aby to nepriateľ nepočul, ale stále hlasnejšie a radostnejšie. A potom ešte jednu pieseň a ďalšiu a ďalšiu.

A to aj keď nemohli stratiť už ani sekundu! Potom nastalo ticho. Po chvíľke si navzájom povedali, čo pri tom stíšení prežívali. Niektorí z nich skutočne videli Pána stáť uprostred, jasného, silného, radostného. Iným Pán ukázal, koľko tmavých postáv piesňami zahnali na útek. A Jankina priateľka mala pred očami obraz jedného chlapca, ako vyhrabal čosi zo zeme a bežal s tým preč. Niekoľko chlapcov sa chcelo takým dievčenským táraninám vysmiať. Róbert to však vzal vážne a poprosil ostatných, aby sa ešte raz stíšili a poprosil Kráľa o presnejšie vysvetlenie.

Z toho, čo niektorí videli, iní počuli a ďalší vnímali alebo na čo mysleli, vyplynulo toto: jeden z nich sa má doplaziť do zbojníckeho tábora, kopať v zemi a nájsť niečo, čo má potom priniesť. Niektoré deti povedali, že by to mal byť Tomáš. Vedúci sa krátko poradili a potom sa spýtali Tomáša, či je pripravený urobiť to.

Práve on! Práve on, ktorý mal za sebou také strašné zážitky so zbojníkmi. Prišlo mu zle. Celý sa zrútil. Čo mal povedať? Akosi podvedome zašeptal pár slov v tej tajnej reči. A potom začul hlas, veľmi tichý, ale dobre známy: „Chceš to spraviť pre mňa, Tomáš?“

Vzpriamil sa a hoci sa veľmi bál, povedal nahlas? „Dobre, pôjdem.“

Deti si vydýchli, tešili sa a obklopili Tomáša. Prosili svojho Pána, aby ho chránil a viedol. Potom vyrazil. Róbert mu ešte zašepkal do ucha: „Mysli na to, že si kráľovské dieťa!“
To mu dodalo radosť a istotu. Po krátkej chvíli sa mu však naskytol strašný obraz. Les bol široko – ďaleko vypálený a všetko navôkol čierne. Iba niekoľko pahýľov trčalo zo zeme, zvyšky chát, začadené steny. A – na toto sa už Tomáš nevládal dívať – zopár zuhoľnatených mŕtvol. Znetvorené, spálené. Bolo to hrozné! Vari tu vyčíňali zbojníci? Kde boli ostatní obyvatelia domčekov? Tomáš mal zlé tušenie. Úbohí ľudia! Ale aj on bol teraz v nebezpečenstve. Každý ho mohol z diaľky vidieť. Bol tým jediným, čo sa hýbalo a čo nebolo čierne. Stál tu celý bezradný a rozhliadal sa ustrašene okolo seba. Čo mal robiť? Späť do lesa skôr, než sa zotmie? Tak stratí čas! „Nestrácaj čas,“ vravel si a pokračoval v ceste. Avšak nie dlho lebo ho prepadla nesmierna únava a tá ho tlačila k zemi. Každý krok bol pre neho čím ďalej tým namáhavejší, údy mal ako z olova. A v hlave mu znelo stále naliehavejšie  a dotieravejšie: „Dam, dam, dam, dam, dam!“ to ho dorazilo. Zrútil sa. Ležal na zemi, celkom opustený, bezbranný...

Nie, nebol sám! Jeho Pán predsa sľúbil, že pôjde s nimi.

„Si tu?“ zašepkal Tomáš. „Samozrejme,“ prišla odpoveď, jasná a zvučná, takže sa vystrašene poobzeral. Nikoho nevidel. Vedel však, že jeho Pán je sním. A tak sa ho mohol hneď spýtať, či má ísť ďalej. „Áno, ale zostávaj pod mojou ochranou!“ ako to myslel? Ach áno, Kráľov Syn včera večer hovoril čosi o ochrane. Keby len dával vtedy lepší pozor! Pomaly sa mu tie slová vybavovali: „Držte sa toho, že som s vami. To je vaša ochrana!“ Držať sa toho? Ako to mal spraviť? Najlepšie bude, keď si tie slová niekoľkokrát zopakuje, aby si ich zapamätal:

„... že som s vami, že som s vami...“ Potom vstal, šiel ďalej a stále si hovoril sám pre seba: „Ty si so mnou, ty si so mnou.“ Po chvíli začal žvatlať v reči svojej mušle. Išlo to  celkom ľahko a dobre postupoval ďalej.

Čoskoro narazil na akúsi cestu. Spýtal sa svojho Pána, či je to tá správna a keď vycítil jeho súhlas, kráčal ďalej. Až prišiel k obrovskej prastarej železnej bráne. Bola zamknutá. Nikto tam nebol. Vpravo a vľavo sa týčili obrovské múry, tmavé, nedobytné. „Ako sa len dostanem dnu?“ spýtal sa Tomáš svojho Pána. Opäť musel myslieť na Kráľove slová: „... a vaše nové meno vám bude otvárať všetky dvere.“

Aké to bolo meno? Volal sa predsa ešte stále Tomáš! Všetci ho tak volali. Niektorí ľudia majú aj priezvisko, tak to bolo u zbojníkov. Ale teraz už k nim nepatrí. Patrí Kráľovi. Ach tak, kto je jeho priezvisko. Nuž povedal nahlas a hrdo: „Som Kráľove dieťa!“

V tej chvíli sa brána sama od seba otvorila. Praskala a vŕzgala, akoby bola zatvorená celé stáročia. Zacítil nepríjemný zatuchnutý smrad.. už z diaľky rozpoznal sídlo lúpežníkov. Musel tam ísť stoj čo stoj. „ Choď predo mnou, prosím“, úpenlivo poprosil. Vtom pred sebou zbadal svietivé stopy. Akoby jeho Pán šiel napred. Tomáš sa osmelil prejsť bránou. Dobre, že upieral oči na zem, inak by stopy stratil. Keby sa musel dívať na tie otrasné grimasy vpravo i vľavo, ktoré by ho radi postrašili a ohrozovali, iste by sa nebol dostal ďalej.

Medzičasom nastal večer. Tomáš zostal stáť za jedným stromom, lebo zbojníci, sediaci okolo ohňa slopali, mliaskali a výskali. Niektorí si pripravovali šípy a oštepy a revali po sebe, že nimi zabijú tých všivavých naničhodníkov. Vládla tu skutočná zbojnícka nálada. Tomáš sa s odporom odvrátil. To bolo dobre. Pretože mohol zase vidieť tie svietivé stopy. Viedli ďalej, veľkým oblúkom okolo ohňa do zadnej časti tábora.

Už z diaľky bolo počuť hrozný nárek a ston. Čím viac sa Tomáš blížil, tým zreteľnejšie rozoznával, že to  bolo množstvo hlasov. Zrazu to pochopil. Boli to tí, čo prežili vypálenie dedín. Poviazaní reťazami, zranení a hladní ležali v tmavých jaskyniach, ktoré Tomáš tak dobre poznal. Len keby im mohol nejako pomôcť.

Ale čo mohol on, malý chlapec, urobiť pre toľkých väzňov? Nemohol ich zbaviť reťazí, nemohol odstrániť obrovské balvany a silné mreže. Niečo však urobiť mohol, a to hneď. Len či to pomôže? Skúsi to ako vtedy, keď šiel za svojím Pánom. Vyslovil meno svojho Pána, odvážne a nahlas. Ľudia zrazu zmĺkli a Tomáš išiel od jaskyne k jaskyni, od mreže k mreži a šepkal im: „Nestrácajte odvahu! Čoskoro budete slobodní!“ uverili mu a z jaskýň sa ozývali výdychy úľavy, potláčaný jasot, mumlanie a tichý plač.

Keď sa Tomáš otočil, stála pred ním nejaká tmavá postava. Zhrozil sa. Tak predsa ho jeden lupič objavil. Ten človek ho však neudrel, nenačiahol sa za ním a nespôsobil hluk, aby privolal ostatných. „Ty si ten chlapec?“ spýtal sa chrapľavým hlasom. Ten hlas mu bol povedomý. Áno, bol to ten starec, Jankin otec, ktorý bol vtedy uzdravený, no chcel sa vrátiť k zbojníkom. „Poď“, zašepkal a ťahal ho za ruku do neďalekej malej tmavej chatrče.
            Hoci bola temná a vôbec nie útulná a Tomáš si nebol celkom istý, či môže starcovi veriť, sadol si vedľa neho na dlážku v jednom kúte. Až teraz si uvedomil, že bol celý deň od rána na nohách. Aspoň si trošku mohol oddýchnuť. Musí však byť na stráži.

„Už dlho na teba čakám,“ povedal muž. Tomáš sa začudovane spýtal: „Odkiaľ si vedel...?“ „Neskôr ti poviem viac, teraz len to najdôležitejšie. Od tej chvíle, ako sa Kráľ dotkol mojej nohy a uzdravil ju, nechával ma na pokoji. Aj keď som sa vrátil k zbojníkom. Ver mi, bolo to pre mňa hrozné. Avšak pred pár týždňami sa to akosi zlepšilo. Cítil som, že sa stane čosi, čo spôsobí, že bude nad nami jasnejšie. Aj zbojníci museli niečo tušiť, pretože vyvádzali ešte viac. Mal som akúsi vnútornú istotu, že sa niečo zmení. Trikrát sa mi snívalo, že prídeš. Mám ti ukázať obetisko. Pôjdeš so mnou?“

Starec sa zdvihol. Tomáš chvíľu váhal. Súhlasí s tým jeho Pán? Opäť uvidel svietivé stopy – dva odtlačky nôh za starcom. Tomáš pochopil a vydal sa za ním. Putovali medzi skaliskami a Tomáš si spomenul, že ako dieťa mal prísne zakázané vstúpiť na toto územie. Ani po tom nikdy netúžil. Počul totiž o ňom hrozné historky.

Stúpali strmou cestou nahor. Potom sa plazili po štyroch pod tŕnistým kríkom. Tomáš sa každú chvíľu zachytil o tŕne, roztrhal si šaty a poškriabal ruky a tvár. Keď sa konečne predrali, uvideli zelenkavé svetlo. Bolo mrazivé a nepríjemné. Plápolalo na kúsku zeme, obklopenom kruhom kameňov. Zem bola krvavo červená. Vtedy si spomenul na takú istú zem, ktorú uvidel znútra zámku pod obydlím zbojníkov. Tomášovi bolo jasné, že musí hrabať tu. Holými rukami rozrýval zem. Išlo mu to celkom dobre, pôda bola kyprá. Zatiaľ čo sá dostával stále hlbšie, starec si sám pre seba mumlal zmätené slová. „Sto rokov... chúďa... obetované zlému... rozdupané... dedičná vina.... beda!“ Tomáš tušil niečo zlé. A vtom...! Skutočne, našiel celkom malé detské kosti. S odporom ich položil na svoju veľkú vreckovku a starostlivo zviazal do uzlíčka, ktorý si zasunul pod košeľu. Pre istotu.

Prečo deti v tábore začali spievať piesne?

Aká bola ochrana  pre Tomáša, keď sa už veľmi bál?

Keď bol Tomáš nerozhodný, čo robil, aby urobil správne rozhodnutie? ............
................Robíš to tak aj ty?

Aký bol kľúč, ktorý musel Tomáš použiť, aby otvoril veľkú železnú bránu?

Čo myslíš, ako Jankin otec mohol tušiť, že sa niečo zmení, že niekto príde?